Mariánske pútnické miesto Ľutina je od sídla Prešovského arcibiskupstva v Prešove vzdialená len 27 km smerom k Starej Ľubovni v blízkosti mesta Sabinov. Leží na južnom svahu Čergovského pohoria v doline potoka Ľutinka. Dedina sa spomína od roku 1330.
História pútnického miesta
Tradícia o zjaveniach na ľutinskej hore hovorí, že 19. augusta 1851 ráno, asi okolo deviatej hodiny, na sviatok Premenenia Pána (podľa Juliánskeho kalendára) išla Zuzana Fekete s troma deťmi zbierať huby na ľutinskú horu. Keď prišla na miesto, kde teraz stojí pri Kaplnke sv. Mikuláša s prameňom Svätý kríž, naľakaná si kľakla na zem, lebo zbadala v bezprostrednej blízkosti slávnostne oblečeného biskupa, ktorý sa podobal na svätého Mikuláša zobrazeného na ikone miestneho ikonostasu. Biskup sa prísnym pohľadom pozrel na preľaknutú ženu a karhajúcim hlasom povedal: „Dnes je veľký sviatok Pána, zbožný ľud je v chráme, spieva na liturgii a ty tu zbieraš huby?“ Zuzana so strachom odpovedala: „Otče, ja viem, že je dnes sviatok, ale ja som chudobná žena, mám tri deti a nemám im čo dať k obedu na stôl.“ Svätec pokračoval: „Aj včera si mohla nazbierať huby, nie dnes ráno! Preto Boh trestá ľudstvo, lebo si neváži nedele a sviatky. Nechce sa zúčastňovať svätej liturgie a namiesto chvál svojimi ústami uráža Boha. Na pamiatku nášho stretnutia sa tu má postaviť svätý kríž. Toto všetko povedz svojmu duchovnému otcovi.“ Potom svätec zmizol. Deti nevideli nič, ale boli tiež prestrašené, lebo videli naľakanú mamu, ktorá im zakázala o tejto udalosti hovoriť. Ani kňazovi Zuzana nepovedala nič.
Svätec sa jej zjavoval na ceste, v lese a upozorňoval ju, aby splnila jeho príkazy. Povedal jej, že ak nepostavia na určenom mieste kríž, onemie. Nakoniec sa odhodlala všetko povedať miestnemu kňazovi Štefanovi Rojkovičovi. On jej ale neuveril. Neuverili jej ani ľudia a nazvali ju „bláznivou Zuzanou“.
Jedného dňa ráno sa Zuzane doma opäť zjavil svätec s posledným upozornením. Hneď vybehla k richtárovi, aby sa na neho prišiel pozrieť. Keď ta prišli, richtár nič nevidel, ani nepočul a preto Zuzanu tiež považoval za bláznivú. Lenže v ten deň onemela. Hneď zavolali lekára, prišiel úradný lekár, prešovský (diecézny) a tretí lekár – psychológ z Košíc. Tí zistili, že Zuzana je telesne a duševne zdravá a že strata reči je záhadná – nevysvetliteľná. Otec Rojkovič sa rozhodol dať urobiť kríž a postavil ho tam, kde to podľa Zuzany svätec prikázal. Sám ho čoskoro posvätil. Pri posviacke zvolala Zuzana zreteľným hlasom: „Opäť ho vidím“. Otec Rojkovič ju upokojil so slovami: „Buď spokojná, aj ja ho vidím“. Od tej chvíle začala Zuzana rozprávať a miestny duchovný i veriaci jej uverili.
Po týchto udalostiach Zuzana skoro denne chodila do lesa. Jedného dňa sa jej opäť zjavil svätý Mikuláš na mieste, kde teraz stojí Kaplnka Zosnutia Presvätej Bohorodičky a požiadal ju, aby odovzdala otcovi duchovnému odkaz, aby na mieste ich stretnutia bola postavená kaplnka zasvätená Panne Márii. Na dôkaz ich stretnutia daroval svätý Mikuláš Zuzane Mariánsku ikonu, ktorú mala dať otcovi duchovnému, ako podklad obrazu pre budúcu svätyňu. Zuzana ikonu zaniesla otcovi Rojkovičovi. Ten zvolal kurátorov, richtára, svedkov a spoločne dali ikonu do pokladnice, ktorú zamkli. Jeden kľúč zostal na fare a druhý u hlavného kurátora. Na druhý deň išla Zuzana na to isté miesto, kde ju už čakal svätý Mikuláš. Opäť jej daroval takú istú Mariánsku ikonu. Zuzana aj túto odniesla na faru. Otec Rojkovič zvolal kurátorov a svedkov, medzi ktorými bol prítomný aj rímskokatolícky kňaz z Pečovskej Novej Vsi. Otvoriac pokladnicu s úžasom zistili, že tam prvá ikona nie je. Táto udalosť im pomohla uveriť. Aj rímskokatolícky kňaz si pred Zuzanou kľakol a prosil ju o odpustenie, pretože jej predtým tiež neveril a vysmieval sa jej. O týchto udalostiach spísali zápisnicu, ktorú otec Rojkovič poslal na Gréckokatolícky biskupský úrad v Prešove.
Nasledovalo dôkladné vyšetrovanie biskupským úradom a krajským lekárskym kolégiom. Zistilo sa, že Zuzana je duševne i telesne zdravá a že obsah zjavenia v ničom neprotirečí vieroučným a mravným zásadám katolíckej cirkvi.
Výsledky vyšetrovania boli poslané do Ríma na príslušnú kongregáciu, ktorá ich schválila. 24. mája 1855 poslal Svätý Otec Pius IX. Apoštolské breve, kde sú zapísané všetky odpustky, ktoré možno na Ľutinskej hore získať.
Text breve znie:
PIUS IX. pápež
Na trvalú pamiatku. K zveľadeniu náboženstva veriacich a k spáse duší z nebeských pokladov Cirkvi, vedení zbožnou láskou, milosrdne v Pánovi udeľujeme všetkým a jednotlivým kresťanským veriacim obojeho pohlavia ozaj ľutujúcim, keď pristúpili k svätej spovedi a nasýtili sa svätým prijímaním, ktorí zbožne navštívili gréckokatolícky chrám na území obce Ľutina prešovského biskupstva, nedávno vystavaný k úcte Bohorodičky Panny do neba vzatej, v deň kedy podla rítu sa slávi sviatok Nanebovzatia Panny Márie a ďalších sedem dní bezprostredne nasledujúcich v jednotlivých rokoch, a tam vyslali zbožné modlitby k Bohu za svornosť kresťanských panovníkov, za vykynoženie bludov, za povýšenie Svätej Matky a Cirkvi. Každý kresťanský veriaci môže získať raz plnomocné odpustky a odpustenie všetkých hriechov, keď to predpísané vykoná hociktorého roku, ktorý si sám vyvolí.
Okrem toho veriacim, ktorí skrúšeným srdcom navštívia uvedený chrám v hociktorý z ôsmych dní a na hore uvedené úmysly sa pomodlia, zmenšujeme im sedem rokov a toľko isto kvadragén im uložených, alebo iné z hociktorých kajúcich pokút zvyklou formou Cirkvi. Nič protivného tomu nemôže byť na prekážku. Platí to v prítomnosti i na večné budúce časy.
Dané v Castelgandolfo,
pečatené prsteňom Rybára,
dňa 11. Mája 1855 v deviatom roku nášho pontifikátu.
Po tomto schválení sa začala celoštátna zbierka na stavbu kaplnky Zosnutia Presvätej Bohorodičky (Nanebovzatia Panny Márie). Ľudia putovali cez Viedeň, Budín, Transilvániu a Podkarpatsko. Tak sa začalo veľké putovanie veriacich celého Uhorska, Sedmohradska a Haliča. Každý prinášal zo sebou kamene, z ktorých potom postavili kaplnku a oporný múr pod ňou. Množstvo pútnikov v tých časoch dosahovalo 55-60 tisíc. Udalosti zázračných uzdravení z prvých rokov po zjavení sú zaznamenané v zápisnici a uložené vo Vatikánskych archívoch.
Veľký počet pútnikov vyžadoval, aby sa v roku 1878 začali stavať ďalšie kaplnky. Je to kaplnka svätej Anny, kaplnka svätého Kríža a kaplnka svätého Mikuláša pri prameni. Posledná z nich bola dokončená v roku 1930.
Púte
Prvá oficiálna púť sa v Ľutine uskutočnila v roku 1855 po vydaní Apoštolského bréve pápeža Pia IX. No už pred tým sa na Ľutinskej hôrke zhromažďovali pútnici, ktorý v roku 1854 postavili Kaplnku Usnutia Presvätej Bohorodičky, tak ako to požadoval sv. Mikuláš. Stalo sa tak vďaka obetavosti kurátorov, ktorý putovali cez Viedeň, Budín, Transylvániu a Podkarpatsko, pričom zbierali prostriedky na vybudovanie spomínanej kaplnky. Začalo veľké putovanie veriacich celého Uhorska, Sedmohradska a Halíča. Každý prinášal so sebou kamene, z ktorých potom postavili kaplnku a oporný múr pod ňou. Množstvo pútnikov v tých časoch dosahovalo 55 – 60 tisíc. Ľutina sa tak stala najvýznamnejším pútnickým miestom gréckokatolíkov na Slovensku.
V roku 1878 sa vybudovali kaplnky Sv. Anny a Sv. Kríža a v roku 1930 kaplnka sv. Mikuláša nad prameňom vody na mieste prvého zjavenia. V kaplnke Sv. Anny sa počas púti slávili molebeny za zdravie a požehnanie veriacich. V kaplnke Sv. Kríža panychídy za zosnulých.
Vplyvom púti sa postupne menilo postavenie Ľutiny v cirkevných štruktúrach. Do roku 1865 bola filiálkou farnosti Hanigovce a v spomínanom roku tu bolo prenesené sídlo farnosti. Množstvo pútnikov si žiadalo aj vybudovanie zázemia. Pôvodne bol v Ľutine drevený chrám zasvätený sv. Kozmovi a sv. Damiánovi, ktorý však priestorovo nevyhovoval pútnikom. Preto sa v roku 1896 pristúpilo k vybudovanie nového chrámu, dnešnej baziliky a ešte v tom istom roku bol chrám pod strechou. Neskôr sa vyskytli bližšie neurčené problémy a chrám bol napokon dokončený a posvätený v roku 1903. Krátko predtým požiar zničil pôvodný drevený chrám.
Medzi významné udalosti v dejinách pútnického miesta Ľutina patrí púť v roku 1945. Na nej blahoslavený biskup Pavel Peter Gojdič, OSBM slávnostne ukončil eparchiálny Mariánsky rok trvajúci od 14. októbra 1944 a Prešovskú eparchiu zasvätil Matke Božej.
Pútnickú tradíciu narušila násilná likvidácia Gréckokatolíckej cirkvi v Československu v roku 1950. V čase totality komunistického režimu v rokoch 1950–1968, keď bola činnosť gréckokatolíckej cirkvi zastavená a biskupi aj kňazi trpeli vo väzeniach, sa zastavili aj gréckokatolícke mariánske púte v Ľutine. Pravoslávna cirkev organizovala púte v Ľutine, ale tie sa čo do počtu veriacich nedajú porovnávať s púťami gréckokatolíkov pred rokom 1950 a po obnovení našej cirkvi v roku 1968. Ľutina sa vtedy stala miestom, kde sa veriaci mohli stretnúť, prehĺbiť svoju vieru a verejne manifestovať svoju príslušnosť k utláčanej cirkvi. Štátna moc sa rôznymi spôsobmi, ako bolo zastrašovanie, odpútavacie akcie, vypínanie elektrickej energie v regióne, ako aj prenasledovaním účastníkov púte v školách a zamestnaní, snažila zabrániť účasti širokej verejnosti na veľkolepej cirkevnej slávnosti v Ľutine. Takéto počínanie orgánov štátnej moci ešte viac posilnilo túžbu veriacich zúčastňovať sa Mariánskej púte v Ľutine.
V roku 1968 bola znovu obnovená činnosť našej cirkvi. Napriek zlým vonkajším podmienkam sa začal počet pútnikov opäť zväčšovať. V rokoch 1981-1984 sa veriacim podarilo urobiť generálnu opravu chrámu. Autorom vnútornej maľby, okien, bohostánku a ikôn vo svätyni je akademický maliar Mikuláš Klimčák. Ostatné zariadenie interiéru navrhol Ing. Arch. Marián Sitarčík.
Každým rokom zvyšujúci sa počet pútnikov spôsoboval negatívny postoj štátnych úradov, ktoré chceli rôznymi akciami a zastrašovaním púte prekaziť. To sa im však nepodarilo. Dôkazom toho bol záver Mariánskeho roku 1988, kedy na púti – vtedy ordinár Mons. Ján Hirka, prečítal Apoštolské bréve, ktorým Svätý Otec Ján Pavol II. povýšil tento chrám a priľahlé objekty na hodnosť BAZILICA MINOR. Radosť tejto chvíle bola pre mnohých odmenou za mnohé, často i skryté utrpenia spojené s púťami.
Text breve znie:
JÁN PAVOL PP. II.
Na trvalú pamiatku
Medzi vynikajúce stavy prešovskej eparchie v Československu právom sa zaraďuje farský chrám Panny Márie Nanebovzatej v Ľutine, umelecky vyzdobený, ku ktorému veriaci eparchie a susedných diecéz často putujú uctiť si obraz Bohorodičky – Matky Jednoty – a s dôverou prosiť o jej nebeskú pomoc. Preto keď najdôstojnejší otec Ján Hirka, prešovský ordinár – ad nutum Sanctae Sedis – listom zo dňa 8. mája minulého roku, poslaný aj menom duchovenstva a ľudu, žiadal, aby sme tento chrám poctili názvom a hodnosťou Basilica Minor. My, na znamenie našej otcovskej blahovoľnosti na konci tohto Mariánskeho roku s túžbou vyhovieť tak v Kristu milovaným synom Prešovským, s radosťou chceme vyhovieť aj prosbám najdôstojnejšieho otca ordinára. Teda z rozhodnutia kongregácie pre božský kult, ktoré nám predložili, a ktoré My schvaľujeme z Apoštolskej našej moci silou tohto listu navždy tento farský chrám, o ktorom sme sa zmienili, ozdobujeme titulom a hodnosťou BASILICA MINOR, so všetkými právami a liturgickými výsadami, ktoré prislúchajú chrámom, týmto titulom pocteným, pri zachovaní však všetkého, čo podľa Dekrétu o názve Basilica Minor zo dňa 6. júna 1978 vydaného treba zachovať. Napokon tento náš list i teraz i na budúce, podľa našej vôle má platiť a nech mu nie je nič na prekážku
Dané v Ríme u svätého Petra
Pod prsteňom Rybára, dňa 22. júna v Mariánskom roku 1988,
V desiatom roku nášho pontifikátu.
Ján Pavol PP. II
Augustinus card. Casaroli
pre verejné záležitosti Cirkvi
Prvý prešovský arcibiskup a metropolita Ján Babjak SJ sa v roku 2007 rozhodol zväčšiť baziliku, aby bola nielen dôstojným, ale aj príjemným centrom pútí. Bazilika bola počas prestavby rozšírená o dve bočné lode so samostatnými vstupmi, čím priečelie získalo typické znaky baziliky. Pôvodné okná s vitrážou akademického maliara Mikuláša Klimčáka dnes zdobia pribudované bočné lode. Priestor, kde sa predtým nachádzali, je otvorený a spája prístavbu s jadrom – hlavnou loďou – pôvodnej baziliky. Obe pristavané lode majú vlastné chóry. Súčasťou pravej – východnej lode sa stal zrekonšruovaný barokový ikonostas z Chrámu sv. Paraskevy z Novej Polianky z roku 1766. Ľavá – západná loď je ukončená veľkou sakristiou baziliky. Nová bazilika sa tak stala nielen dominantou Ľutiny, ale aj symbolom Gréckokatolíckej cirkvi na Slovesnku, lebo podobne ako ona “povstala z popola starého chrámu” (ktorý zhorel tesne pred jej dokončením), aj naša cirkev “vstala z mŕtvych”. 16. augusta 2009 bola rozšírená bazilika slávnostne posvätená na hlavnej mariánskej púti prešovským arcibiskupom a metropolitom Jánom Babjakom SJ, za účasti sekretára Kongregácie pre východné cirkvi arcibiskupa Cyrila Vasiľa SJ , arcibiskupa Edwarda Nowaka a ďalších šiestich biskupov.
9. júna 2010 bola Bazilika Zosnutia Presvätej Bohorodičky pričlenená zvláštnym Putom duchovného príbuzenstva k Bazilike Santa Maria Maggiore v Ríme s privilégiom plnomocných odpustkov.
Text breve znie:
Pápežská bazilika Santa Maria Maggiore, prvý chrám, ktorý bol
zasvätený Presvätej Bohorodičke, sláva a hrdosť Efezského snemu, po celé
stáročia vynikal v nábožnosti Božieho ľudu a osobitne rímskych biskupov,
ktorí ju výdatne sprevádzali duchovnými dobrami.
K obnoveniu duchovného puta s liberiovskou pápežskou bazilikou
prispieva osobitný vzťah označený pomenovaním PUTO DUCHOVNÉHO
PRÍBUZENSTVA. Na jeho základe sa odporúčajú Apoštolskej penitenciárii
predložené prosby, aby priznala v jednotlivých prípadoch nasledujúce
plnomocné odpustky, akým sa teší aj sama bazilika Santa Maria Maggiore,
a to:
1.Na chrámový sviatok zasvätenia baziliky Santa Maria Maggiore, teda
5. augusta;
2.Na sviatok, ktorému je zasvätený vlastný chrám;
3.Na všetky slávnosti Bohorodičky Panny Márie;
4. Raz do roka v deň, ktorý si má slobodne zvoliť každý veriaci jednotlivo;
5.Vždy, keď sem prídu pútnici v skupine prejaviť náboženskú úctu.
Tieto odpustky boli povolené za zvyčajných podmienok.
Chrám: BAZILIKA MINOR
Zasvätenie: ZOSNUTIE PRESVÄTEJ BOHORODIČKY
Miesto: ĽUTINA
Archieparchia: PREŠOVSKÁ
Tento chrám je zapísaný v zozname baziliky zároveň s dokladom
Apoštolskej penitenciárie, ktorým boli odpustky riadne priznané.
Toto svedectvo sa dáva preto, aby sa veriaci alebo pútnici o ňom
dozvedeli na rast vo svojej zbožnosti a jej upevnenie.
Dané v Ríme 09.06. 2010
Podpisy: Svätej rímskej Cirkvi kardinál
Bernard Francis Card. Law
archipresbyter Liberiovej pápežskej baziliky
Od legáta kapituly
Mons. Ciro Bovenzi
3. novembra 2010 sa začalo s úpravou bývalého farského sadu nad bazilikou, ktorý bol dlhé roky opustený a na jeho mieste vyrástli dve nové kaplnky, spolu s dvanástimi spovednicami. Tie boli dokončené v auguste 2011.
20. augusta, prešovský arcibiskup a metropolita Ján Babjak SJ posvätil dve nové kaplnky, z ktorých jedna je zasvätená nielen našim blahoslaveným biskupom mučeníkom, ale všetkým veriacim, ktorí v období totality trpeli za svoju vieru a je na nej osadený umelecký reliéf od akademického sochára Otmara Olivu, ktorý bude aj budúcim generáciám pripomínať vernosť gréckokatolíckych biskupov, kňazov, rehoľníkov, rehoľníčok a veriacich v utrpení počas komunizmu, ale aj vzkriesenie Gréckokatolíckej cirkvi v bývalom Československu v roku 1968. Druhá kaplnka je zasvätená sv. arcibiskupovi a divotvorcovi Mikulášovi. Posvätil aj dvanásť nových spovedníc a obnovený kríž na skale nad areálom baziliky. 20. august 2011 bol významný aj vďaka tomu, že bazilika bola obohatená o relikviár s relikviou (krvou) bl. Jána Pavla II., ktorú Prešovskej archieparchii daroval krakovský arcibiskup a metropolita kardinál Stanisław Dziwisz.
V tom istom roku sa začalo s prestavbou Ľutinskej hory. Vymenili sa drevené prehnité kaskády na železobetónové a vydlaždil sa liturgický priestor.
Keďže farský sad bol veľký, na jeho mieste začal vyrastať Miniskanzen drevených chrámov. 30. novembra 2011 bola otvorená prvá časť miniskanénu. Ide o desať zmenšených makiet drevených chrámov – skvostov ľudovej sakrálnej architektúry z východného Slovenska.
Februárová fatimská sobota v roku 2012 sa v pútnickej Ľutine začala výnimočne. Prešovský arcibiskup a metropolita Ján Babjak SJ v Kaplnke sv. Mikuláša, v areáli Baziliky minor, k verejnej úcte uložil a požehnal relikvie sv. arcibiskupa Mikuláša, lýcijskomyrského divotvorcu. V sklenenej vitríne je uložená ampulka s myrom – vonnou mannou, ktorá vyteká zo sarkofágu sv. Mikuláša v talianskom meste Bari, ako aj relikvia II. stupňa z odevu sv. Mikuláša. Zároveň sú v nej uložené aj certifikáty potvrdzujúce pravosť týchto relikvií.
V júli 2013, pri príležitosti 25. výročia vyhlásenia miestneho chrámu za baziliku minor, bazilika dostala nový šat v podobe rozmerných mozaík Božieho milosrdenstva, svätého Jána Pavla II., blahoslavených biskupov mučeníkov Pavla Petra Gojdiča, Vasiľa Hopka, Teodora Romžu, rehoľného kňaza mučeníka Metoda Dominika Trčku, svadby v Káne Galilejskej , milosrdného Samaritána a sv. sestry Faustíny. Ich autorom je o. Kamil Dráb CSsR.
Súčasťou baziliky sú od roku 2013 aj relikvie všetkých spomínaných svätých a blahoslavených, ktoré sú inštalované priamo v mozaikách.
V roku 2014 bol upravený terén, kde stáli maštale bývalého JRD. Ide o spevnenú plochu, ktorá pri rôznych pútiach slúži ako parkovisko. Zároveň sa začalo s obnovou ľutinskej hory, a to Kaplnky sv. Anny, ktorá bola zrekonštruovaná vďaka iniciatíve starostky obce Olejníkov, a zároveň bola zrekoštruovaná aj Kaplnka Zosnutia Presvätej Bohorodičky.
O rok neskôr, v jari 2015, ľutinská hora začala zažívať komplexnú opravu. Liturgický priestor, ktorý bol do toho času nedokončený, dostal novú podobu. Vynímajú sa nad ním tri kupoly, ktoré zároveň zastrešujú celý koplex.
Novú podobu dostala aj budova toaliet, ktoré boli zmodernizované a vynovené. Na poschodí bol vytvorený priestor pre mladých a pútnikov, ktorý slúži na rôzne stretnutia, či nocľah pre tých, ktorí prichádzajú na rôzne púte.
A keďže sa vďaka tomu hora stala navštevovanejším miestom viac ako pred tým, bolo treba ju prepojiť s bazilikou. Prešovský arcibikup a metropolita Ján Babjak SJ, navrhol prepojenie baziliky s ľutinskou horou Cestou svetla. Ide o kaplnky, v ktorých je štrnásť zjavení s rozjímaním od sviatku Vzkriesenia po sviatok Zostúpenie Svätého Ducha. Tieto dvojkaplnky smerujú ponad baziliku po ľutinskú horu novým chodníkom popod les.
Ďalšou dominantou areálu baziliky sa stal drevený chrám svätej Rodiny, ktorý sa vyníma na skale nad bazilikou. Ide o kópiu zhoreného ľutinského chrámu, ktorého základy sú na námestí pred bazilikou, kde kedysi stál. Veľkým lákadlom tohto chrámu je jeho veža, ktorá slúži ako vyhliadka na celé okolie. O stavbu tohto chrámu sa postaral bývalý prešovský župan MUDr. Peter Chudík.
Súčasne s Chrámom svätej Rodiny a Cestou svetla, bola zhotovená aj Krížová cesta, ktorá začína pri Kaplnke sv. Mikuláša a končí pri drevenom chráme na kopci. Keďže sa v areáli baziliky už nachádzali miniskanzén drevených chrámov, krížová cesta, cesta svetla, samotný drevený chrám, sama Božia Matka vnukla nápad otcovi arcibiskupovi – postaviť kaplnky posvätného ruženca. Súčasťou celého komplexu mali byť dva paralelne vybudované chodníky s potôčikom tečúcej vody medzi nimi. Tie boli dokončené v tom istom roku.
Keďže na ľutinskej hore zostali ešte dve kaplnky v dezolátnom stave, bolo nutné pustiť sa do ich opravy. Kaplnku svätého Kríža opravili a vynovili starostovia Ľutiny a Olejníkova.
O opravu kaplnky svätého Mikuláša pri prameni sa pričinil prešovský arcibiskup a metropolita Ján Babjak SJ. Súčasne s opravou týchto dvoch kaplniek bol vynovený hrob Zuzany Fekete, nachádzajúci sa vedľa Kaplnky Zosnutia Presvätej Bohorodičky.
V roku 2016 mystička Myrna Nazzour zo Sýrie, ktorá tu bola na návšteve, podarovala tomuto miestu ikonu Soufanijskej Bohorodičky, s prosbou o umiestnenie tejto ikony niekde v areáli baziliky. Jej žiadosť prerástla do myšlienky vytvoriť Záhradu Bohorodičky. Nad potôčikom boli umiestnené dve obojstranné ružencové kaplnky a vedľa chodníkov bolo postupne vybudovaných osem dvojkaplniek na milostivé ikony Presvätej Bohorodičky našich pútnických miest.
Toto miesto sa stáva oázou pokoja, oddychu, rozjímania I relaxácie pre všetkých návštevíkov.
