SVEDECTVÁ:

Chodím občas do Ľutinskej Baziliky na chvály a prosby. Chcem prispieť svojim svedectvom – skúsenosťou s Bohom. Do baziliky ma pozvala mama, je tam veľmi cítiť prítomnosť Ducha Svätého. Ja som tam bol chváliť Pána a prosiť o duchovné a telesné uzdravenie, tiež o prácu, čo netrvalo dlho a z milosti som dostal aj jedno aj druhe. To s tým “dajte a bude vám dané” funguje aj mimo baziliky.
Ja Ti chcem poďakovať Pane Ježišu za všetky Tvoje dobrodenia a vyznať, že si môj Boh a Spasiteľ, súčasne chcem povzbudiť aj ostatných aby sa posilňovali vo viere a zakúšali milosť Božiu.
Slavomír

---

Svedectvo malého Dávidka

Volám sa Dávid a mám 4 roky. Keď som mal 3 mesiace diagnostikovali mi závažné ochorenie srdca a mojim rodičom oznámili, že možná je iba transplantácia srdca. Keď som mal rok, lekári zistili, že nepočujem. Do Ľutiny chodím spolu s mojimi rodičmi vyše roka. Vďaka Pánu Bohu mi poisťovňa schválila drahú operáciu na jedno uško, na ktorú sme čakali viac než rok. Tak som sa aspoň čiastočne stal počujúcim dieťaťom. Za to Pane Bože veľká vďaka. Pri poslednej kontrole môjho srdiečka mi lekári oznámili, že moje srdce je skoro zdravé. Beriem síce lieky, ale uvažujú o tom, že mi ich vysadia. Za to všetko vďačím Pánovi, ale to nie je všetko. 17. apríla ma čaká ďalšia operácia na druhé uško. Dúfam, že dopadne dobre, lebo budem prvým chlapcom na východnom Slovensku, ktorý bude mať kochleárny implantát operovaný obojstranne. Ja a moji rodičia veríme tomu, že okrem modernej medicíny pomohol mojim uškám a hlavne srdiečku Ten hore, ktorý je nad nami a ktorý vždy pomôže, ak v Neho veríme.

Dávidko

Svedectvo sestry Teodózie

Sestra Teodózia Anna Mišová sa narodila 9. 1. 1922 v obci Fekišovce. V roku 1939 vstúpila do Kongregácie Sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie v Prešove. Pôsobila vo viacerých mestách a dedinách. Počas vyhnanstva v Čechách bola zázračne vyliečená z ťažkej choroby. Ako dôchodkyňa v roku 1986 prišla do Ľutiny k otcovi Irenejovi Bačinskému, ktorého doopatrovala do jeho smrti v novembri 1989. Po nežnej revolúcii sa vrátili do Ľutiny aj ostatné sestry do pôvodného kláštora. Sestra Teodózia pomáhala ako mohla, zvlášť šitím kňazských rúch, plachiet či vyšívaním krížov. V roku 2000, kvôli pokročilej fáze koxartrózy, sa len s ťažkosťami presúvala pomocou dvoch bariel, nemohla chodiť vonku či po schodoch, ale z pracovného tempa nepoľavovala. V máji 2002 počas rekonštrukčných prác kláštora dostala mozgovú príhodu – prestala rozprávať, chodiť, mala paralyzovanú pravú stranu tela a veľmi slabo počula. Pre nás bol najväčším zázrakom, že prijala svoju nemohúcnosť a úplnú odkázanosť na pomoc iných. Bola veľmi trpezlivá a vďačná. Rada pila vodu z mariánskej hory, inú nechcela. Niekedy v roku 2007 sa jej začali tvoriť vo vlasoch lupiny. Nič zvláštne – pomysleli sme si – špeciálny šampón to vyrieši. Avšak nevyriešil. Z lupín sa začali vytvárať chrasty. Skúšali sme rôzne vodičky z lekárne, ale nič nepomáhalo. Chrasty sa zväčšovali a svrbeli. K doterajším zdravotným problémom sa pridružili ešte takéto komplikácie. V tejto bezvýchodiskovej situácii, keď sme vyčerpali všetky dostupné prostriedky, sme si v jej izbe všimli fľašu s vodou z mariánskej hory, ktorú mala vždy poruke. Vodou sme začali potierať hlavu, ktorá bola pokrytá veľkými bielymi fľakmi. Asi po dvoch „procedúrach“ chrasty s lupinami zmizli. Pokiaľ sa dobre pamätáme, už sa jej viac neobnovili. Fyzická obmedzenosť ostala, ale hrdinsky svoju chorobu znášala až do 13. 5. 2009, keď na sviatok Fatimskej Panny Márie prekročila prah večnosti. Pochovaná je na miestnom cintoríne v Ľutine.